Deň tretí, z Chaty pod Chlebom do Bieleho potoka
Z Chaty pod Chlebom, cez Chleb, Steny, Poludňový grúň, Stoh, Veľky a Malý Rozsutec, Hornými a Dolnými dierami do Bieleho potoka
Ráno bolo úplne rozprávkové. Horúce slnko na modrej oblohe a mliečna hmla dolu, v doline. Kým Aďka skúšala dospať čo najviac z rušnej a neuveriteľne horúcej noci, ja som bol vonku a hral sa s foťákom. Rozlúčil som sa s Marcelou a Milošom, ktorí mali naplánované stretnutie so svojím kamarátom.
Potom sme sa zbalili a po raňajkách vyrazili aj my. Vrátili sme sa naspäť do Snilovského sedla a pokračovali po hrebeni. Teraz napatlaní už od skorého rána a priebežne sme sa patlali vlastne až do neskorého poobedia.
Najväčšou prekážkou na ceste k Veľkému Rozsutcu bol Stoh. Zdolali sme ho o kúsok skôr ako predpisoval rázcestník a boli sme radi. Celkovo sme čas od ranného vyrazenia skrátili o takmer hodinu.
V jednej chvíli mi popred nos preletel Vidlochvost. Bol veľmi milý, pretože poletoval len po blízkom okolí a nemusel som ho nahánať po celom Stohu. Občas sa posadil a dal mi príležitosť cvaknúť ho.
Po buchtovom obede a nevyhnutnej vrcholovke sme sa pohli ďalej. Museli sme klesnúť len teraz nastúpaných štyristo metrov, aby sme ich hneď v zápätí nastúpali zasa na Veľký Rozsutec. Cestou dolu nám nad hlavami poletovalo jedenásť vetroňov.
V sedle Medziholie bolo skoro životne dôležité nájsť prameň a doplniť vodu. Z predchádzajúcich výletov som si pamätal kde ho mám hľadať a aj vďaka nízkej tráve som ho našiel. Nabrať vodu do dvoch fliaš mi trvalo skoro štvrť hodiny, ale uspel som ,'-) Potom sme mohli smelo začať posledné veľké stúpanie.
Z Veľkého Rozsutca bol nádherný výhľad. Kto nájde na panoráme sneh?
Cestou z Veľkého Rozsutca sme použili nejaký pokútny chodníček ktorý nás viedol cez kosodrevinu, ale nakoniec sa napojil na značku. Zo sedla Medzirozsutce sme bez batohov, len s foťákom, vybehli na Malý Rozsutec. Po návrate do sedla sa nám podarilo nájsť batohy a kráčali sme ďalej do Dier. Už bolo celkom dosť hodín a mali sme pred sebou ešte kus cesty. Navyše som chcel v Dierach spraviť aj pár obrázkov a na to treba svetlo.
Horné diery sú nádherné.
V Bielom potoku som zistil, že najbližší autobus do Varína, odkiaľ by sme mohli prejsť od Nezbuckej lúčky a do Strečna k Bajkovi, pôjde až o hodinu. Šli sme teda popri ceste za odbočku do Vrátnej a stopovali sme. Za odbočku sme šli preto, že skoro každe auto nám ukazovalo: "tu končím". Po pár sto metroch pochodu nám zastavilo auto so žilinskou značkou. Našu požiadavku: smer Varín vedeli splniť, tak sme nastúpili. Za volantom sedel nemecky hovoriaci chlapík, ktorý skoro stále telefonoval. Telefónne čísla mu vyďobával Slovák, ktorý sedel vedľa neho a bol zjavne jeho kolega. Z nemecky hovoriaceho šoféra sa vykľul správňak. Vedel co neco po slovensky a navyše poznal hrebeň Malej Fatry. Asi aj preto pri odbočke do Varína nezastavil, ale odbočil. Vo Varíne zmenil smer na Nezbuckú lúčku a zastavil až pri moste do Strečna. Pekne sme mu poďakovali a rozlúčili sa. Náš presun urýchlil o ďalšiu pol hodinu a preto sme rádovo o pol deviatej mohli byť pri Bajkovi.
Obava, či Bajka nájdeme tam, kde sme ho nechali, bola len čiastočne opodstatnená. Auto ako také nás čakalo, okná aj dvere boli celé a kolesá nafúkané. Za trojdňové parkovanie v Strečne sme zaplatili štyrmi toyoťáckymi puklicami, ktoré v genuine programe stoja asi osem stoviek každá. Spravili sme si ešte výlet ukončujúcu fotku, prezliekli sme sa a vyrazili sme do Bratislavy.
Bol to nádherný výlet aj vďaka Aďke ,'-)
